Pri písaní žiadosti o internát som v snahe získať ho za každú cenu neuviedla takmer žiadne kritéria. Hlavne som chcela ostať bývať na manželských internátoch. Internet kdeže nepotrebujem, ani zrekonštruovaná časť to nemusí byť. Jedna otázka sa týkala toho či by mi prekážali spolubývajúci v rámci bunky opačného pohlavia. Jasné, že nie, veď keby tu bývali nejakí manželia vo vedľajšej izbe, vôbec by mi to nevadilo. Nech si tam robia, čo len chcú.
A teraz mám, čo som chcela. Nie manželské páry, ale štyroch chlapov.
Vojdem na inšpekciu do prvej izby: „Ale chlapi, tu sa bude upratovať!“ v tom sa otvorila skriňa do ktorej pri počutí dievčenských hlasov nahádzali čo sa dalo. Na všetko len pritakávali a na druhý deň vydrhli celú izbu od podlahy po balkón.
Vo vedľajšej izbe som zas dostala jasné vysvetlenie, že on tu neznesie bordel a hneď na začiatku si chce dohodnúť jasné pravidlá, kto kedy a čo bude upratovať.
Hneď mi vynosili všetky veci z auta až do izby, pomohli s nábytkom, dokonca mi venovali obrovské zrkadlo a moju zlomenú stoličku vymenili za kancelársku. Odteraz sa pozdĺž miestnosti pohybujem zásadne na kolieskach.
V jedno ráno som nabrala už tradičný smer chladnička, ale tam ma na moje prekvapenie čakala upečená bábovka aj s odkazom: „Pre našu princezničku!“ Prepáč, mami, ale lepšiu bábovku som v živote nejedla.
Za ďalšie plus považujem to, že kúpeľňa je vždy voľná a nikdy nepočujem nervózne búchanie na dvere, ako dlho tam ešte budem. Aj v chladničke mám dostatok miesta pre vlastné potraviny. A zbožňujem, ako bunku opúšťajú stále takí vyfešákovaní a vyvoňaní. Za žiadne ženské by som ich nevymenila ;).